Dušičky – sviatok všetkých svätých

Hovorí sa, že človek nemusí nič, iba zomrieť. Ale, zväčša sú to silácke reči, keď sa nedarí, alebo keď máme chuť sa na chvíľu vzoprieť systému, neriešiteľným problémom, alebo tlaku. Je to však naozaj iba jednorazovo využiteľné klišé?

Obdobie dušičiek patrí medzi slovenské istoty. Sme (zatiaľ) stále tradičná krajina, ktorá si ctí svojich predkov. Najviac je to vidieť na slovenských cintorínoch pred „Dušičkami“. Predbiehame sa, kto bude mať na hrobe blízkeho viac krásnych kvetov a kahancov, kto „svoje“ hroby vyzdobí ako prvý. A hoci to môže znieť nepríjemne, je príjemné vidieť cintoríny žiť svetlom a spomienkami blízkych nad hrobmi. A ako tak stojíme nad tým hrobom, okrem krásno-smutných myšlienok s a nám v mysli vynorí aj výčitka, tichá a často potlačená krásnou výzdobou, či sme tu, na mieste večného odpočinku našich milovaných, dosť často aj cez rok. Sú nám v tejto uponáhľanej dobe, kde sa každý ponáhľame za niečím a v podstate všetci do náruče smrti, dušičky naozaj tak vzdialené? Školáci majú istotu voľna, tešia sa zo zapaľovania sviečok. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že s pribúdajúcim vekom vnímame pobyt pri blízkych, nielen mŕtvych, akosi úprimnejšie. Najmä starší častokrát „zdržujú“ mladých pri hrobe dlhšie, ako im je pod tlakom práce, povinností a detí pohodlné. V tom je však to čaro. Všetci, teda Pán Boh daj, sa raz dostaneme do veku, kedy nám už bude cintorín akosi prirodzene blízkym miestom. Bude tam priestor na vzácne rozhovory s mnohými, ktorých sme v tom šialenom životnom kolobehu napríklad nestihli objať toľkokrát, koľko sme naozaj chceli, alebo ktorým sme toho chceli povedať omnoho viac. Dušičky sú nám naozaj bližšie, ako by sa zdalo. Netreba na ne zabúdať, život je krátky a preteká pomedzi prsty. Preto dnes vieme, že starší ľudia, skláňajúci sa v modlitbách nad hrobmi, majú životnú múdrosť, do ktorej treba dorásť – tú silu vnímať smrť takú, aká je. Lebo človek nemusí nič, iba zomrieť.

ZDROJ: Noviny Námestovčan , FOTO: Dominik Diko